Viliam Šoka, otec otca mojejmamy, býval s nami, vlastne, my sme bývali v jeho dome odvtedy, čo samoja mama vydala. A to je už pekných pár rôčkov. Hádam takých dvadsaťpäť.Počas týchto rokov sa z vitálneho, tvrdého sedemdesiatnika stal krutý,vzťahovačný, zlomyseľný, občas senilný a veľmi zvedavý starec, ktorý námnapriek našej vďačnosti a snahe o porozumenie a trpezlivosťkaždý deň zdvíhal hladinu adrenalínu na takmer neúnosnú mieru.
Niekedy, keď som mu niesla obed od babky (jehonevesty) a uvidela som ho starého, zohnutého a nadovšetko hluchéhomoriť sa v letnej horúčave s motykou v ruke s burinou,ktorá rástla oveľa rýchlejšie ako zelenina, zemiaky či kukurica, ktoré smes námahou zasadili, nemohla som sa ubrániť obdivu nad nezdolnosťou ducha,prebývajúceho v slabom tele. Ale môj obdiv bol iba okamihom, pretože somsi uvedomila, že budem musieť ísť do toho blata za ním a poriadne nímzatriasť alebo sa nejakým činom dostať medzi neho, burinu a všadeprítomnúvinnú révu, aby som upútala jeho pozornosť (dedko bol pár posledných rokovhluchý ako poleno) a pomohla mu dostať sa na chodník a čakať, kým sapomalým tempom dostane do domu a do svojej izby. O čistení topánok čiumývaní rúk pred jedlom nemohlo byť ani reči. Chodbu som zametalaa umývala každý deň, o dedkovej izbe ani nehovoriac, odtiaľ sme mohlihlinu vynášať aj po vo vedrách.
Niekto si povie, a asi bysom si to povedala aj ja, za iných okolností, mali ste sa o svojhostarčeka starať viac, pristupovať k nemu s oveľa väčšou pozornosťou.Táto výčitka však nie je na mieste v prípade, kedy nemáte doma milého,spokojného starčeka, ktorý je rád, keď sa oňho niekto stará, urobí, čo mu naočiach vidí, podá mu lyžičku, keď sa chce najesť, vyzuje mu topánky, keď siide poobede zdriemnuť, prikryje ho dekou, keď mu je chladno na nohy. Ležtakého, ktorý je večne nespokojný s tým, ako sa oňho staráte, máli sa muváš záujem oňho, chce byť usmerňovateľom vášho života, vydáva príkazya chce zostať za každých okolností pánom svojho domu. Bolo by to,pravdaže, pochopiteľné, keby jeho názory už neboli pre mladú generáciu dávnoprekonané a neprijateľné, keby jeho pracovné postupy neboli zdĺhavéa zbytočne komplikované, keby jeho pomoc, do ktorej sa vrhá, nebola lenpríťažou. Keby vedel prijať starobu, zmieriť sa s ňou a prispôsobiťsa jej rytmu a obmedzeniam.
Lekár bol uňho týždeň pred smrťou dvakrát. Prvýkrát hoprezrel, vypočul si ako dýcha, zmeral mu tlak, spýtal sa ho, či ho niečo bolía nakoniec skonštatoval, že dedko nemá nijakú chorobu. Bol iba zrelý.Starý. Unavený. On však povedal ešte pár hodín pred smrťou, možno deň, že nastarobu sa neumiera. Druhýkrát lekár s nechápavým pohľadom na mamu, prečoho zavolala aj tentokrát, povedal o zdravotnom stave môjho pradedka toisté. Príliš starý. Slabý.
V posteli ležal iba párdní, telo ho prestalo poslúchať náhle hneď po tom, ako si vyčerpaný hlasnýmdovolávaním sa pomoci od polície (dodnes nevieme, prečo vlastne chcel, abyprišla polícia) ľahol do postele, odkiaľ potom už nevstal.
Bol to však človek, na ktoréhosa jednoducho musí spomínať. Silná osobnosť, ktorá po sebe zachovala nezmazateľnústopu v mysliach a srdciach svojich blízkych. Hoci aj tým, že námišiel riadne na nervy. Že nás jednostaj vytáčal svojimi všetečnými otázkami,užitočnými radami, ktoré nebolo možné neposlúchnuť, pretože čakal nad nami, kýmsme niečo neurobili podľa neho a nakoniec aj pracovnými príkazmi, ktoréboli vždy neodkladné a dôležité pre správny chod našej domácnosti.
Aj nedávno, keď sme s mamouokopávali v našej obrovskej záhrade, mama nadhodila dedkovu obľúbenúvetu: „Tak dobre sa to robí, že to môžeš robiť aj zadarmo". A obe sme sazasmiali, pretože sme hneď mali pred očami pradedka, v jednej ruke palica,v druhej motyka a dedko zohnutý „tása" obrovskú burinu.
A moja rada? Je vždy lepšiehnevať sa na zúrivého starca, ktorý nám narobí kopu problémov a spôsobí množstvo nedorozumení a hádok v rodinea napriek tomu sa snažiť mu odpustiť, pochopiť ho a byť k nemuohľaduplný, ako stáť nad jeho hrobom a už neskoro rozmýšľať nadsvojimi vlastnými nedostatkami a privolávať si spomienky na časy, keď bolešte medzi nami, so smutným úsmevom na perách a slzou v oku.