reklama

Nostalgia alebo Rada pre tých, ktorí majú doma zúrivých starcov

Môj pradedko zomrel  v skoré ráno piateho júna 2006, iba pár hodín pred svo­ji­mi sto prvými narodeninami. Ešte týždeň pred smrťou stál na svojich tenkých zoslabnutých nohách, podopierajúc ich dvomi bakuľami, ktoré si sám niekde našiel v háji a opierajúc sa o stenu na chodbe vykrikoval piskľavým hlasom na moju matku, aby zavolala policajtov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)

 Viliam Šoka, otec otca mojejmamy, býval s nami, vlastne, my sme bývali v jeho dome odvtedy, čo samoja mama vydala. A to je už pekných pár rôčkov. Hádam takých dvadsaťpäť.Počas týchto rokov sa z vitálneho, tvrdého sedemdesiatnika stal krutý,vzťahovačný, zlomyseľný, občas senilný a veľmi zvedavý starec, ktorý námnapriek našej vďačnosti a snahe o porozumenie a trpezlivosťkaždý deň zdvíhal hladinu adrenalínu na takmer neúnosnú mieru.

 Niekedy, keď som mu niesla obed od babky (jehonevesty) a uvidela som ho starého, zohnutého a nadovšetko hluchéhomoriť sa v letnej horúčave s motykou v ruke s burinou,ktorá rástla oveľa rýchlejšie ako zelenina, zemiaky či kukurica, ktoré smes námahou zasadili, nemohla som sa ubrániť obdivu nad nezdolnosťou ducha,prebývajúceho v slabom tele. Ale môj obdiv bol iba okamihom, pretože somsi uvedomila, že budem musieť ísť do toho blata za ním a poriadne nímzatriasť alebo sa nejakým činom dostať medzi neho, burinu a všadeprítomnúvinnú révu, aby som upútala jeho pozornosť (dedko bol pár posledných rokovhluchý ako poleno) a pomohla mu dostať sa na chodník a čakať, kým sapomalým tempom dostane do domu a do svojej izby. O čistení topánok čiumývaní rúk pred jedlom nemohlo byť ani reči. Chodbu som zametalaa umývala každý deň, o dedkovej izbe ani nehovoriac, odtiaľ sme mohlihlinu vynášať aj po vo vedrách.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Niekto si povie, a asi bysom si to povedala aj ja, za iných okolností, mali ste sa o svojhostarčeka starať viac, pristupovať k nemu s oveľa väčšou pozornosťou.Táto výčitka však nie je na mieste v prípade, kedy nemáte doma milého,spokojného starčeka, ktorý je rád, keď sa oňho niekto stará, uro­bí, čo mu naočiach vidí, podá mu lyžičku, keď sa chce najesť, vyzuje mu topán­ky, keď siide poobede zdriemnuť, prikryje ho dekou, keď mu je chladno na nohy. Ležtakého, ktorý je večne nespo­koj­ný s tým, ako sa oňho staráte, máli sa muváš záujem oňho, chce byť usmerňo­va­te­ľom vášho života, vydáva príkazya chce zostať za kaž­dých okolností pánom svojho domu. Bolo by to,pravdaže, pochopiteľné, keby jeho názory už nebo­li pre mladú generáciu dávnoprekonané a neprijateľné, keby jeho pracovné postupy neboli zdĺhavéa zby­toč­ne komplikované, keby jeho pomoc, do ktorej sa vrhá, nebola lenpríťažou. Keby vedel prijať starobu, zmieriť sa s ňou a prispôsobiťsa jej rytmu a obmedzeniam.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Lekár bol uňho týždeň pred smrťou dvakrát. Prvýkrát hoprezrel, vypočul si ako dýcha, zmeral mu tlak, spýtal sa ho, či ho niečo bolía nakoniec skonštatoval, že dedko nemá nijakú chorobu. Bol iba zrelý.Starý. Unavený. On však povedal ešte pár hodín pred smrťou, možno deň, že nastarobu sa neumiera. Druhýkrát lekár s nechápavým pohľadom na mamu, prečoho zavolala aj tentokrát, povedal o zdravotnom stave môjho pradedka toisté. Príliš starý. Slabý.

 V posteli ležal iba párdní, telo ho prestalo poslúchať náhle hneď po tom, ako si vyčerpaný hlasnýmdovolávaním sa pomoci od polície (dodnes nevieme, prečo vlastne chcel, abyprišla polícia) ľahol do postele, odkiaľ potom už nevstal.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Bol to však človek, na ktoréhosa jednoducho musí spomínať. Silná osobnosť, ktorá po sebe zachovala nezmazateľnústopu v mysliach a srdciach svojich blízkych. Hoci aj tým, že námišiel riadne na nervy. Že nás jednostaj vytáčal svojimi všeteč­nými otázkami,užitočnými radami, ktoré nebolo možné neposlúchnuť, pretože čakal nad nami, kýmsme niečo neurobili podľa neho a nakoniec aj pracovnými príkazmi, ktoréboli vždy neodkladné a dôležité pre správny chod našej domácnosti.

 Aj nedávno, keď sme s mamouokopávali v našej obrovskej záhrade, mama nad­hodila dedkovu obľúbenúvetu: „Tak dobre sa to robí, že to môžeš robiť aj zadarmo". A obe sme sazasmiali, pretože sme hneď mali pred očami pradedka, v jednej ruke palica,v druhej motyka a dedko zohnutý „tása" obrovskú burinu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 A moja rada? Je vždy lepšiehnevať sa na zúrivého starca, ktorý nám narobí kopu problémov a spôsobí množstvo nedorozumení a hádok v rodinea napriek tomu sa sna­žiť mu odpustiť, pochopiť ho a byť k nemuohľaduplný, ako stáť nad jeho hro­bom a už neskoro rozmýšľať nadsvojimi vlastnými nedostatkami a privolávať si spomienky na časy, keď bolešte medzi nami, so smutným úsmevom na perách a sl­zou v oku.

Katarína Petoczová

Katarína Petoczová

Bloger 
  • Počet článkov:  16
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Momentálne bojujem s lenivosťou, rozmýšľam o živote a kujem pikle. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu