reklama

Zaručený spôsob ako schudnúť alebo aspoň zabiť svojho partnera

Na začiatku by bolo vhodné uviesť, tak ako pri každom inom  nebezpečnom spôsobe odstraňovania zbytočných tukových vankúšikov, dôrazné varovanie a výs­trahu. Tento spôsob strácania nadváhy je natoľko rizikový, že ani tí najväčší odvážlivci si netrúfnu uchýliť sa k nemu viac ako dvakrát do roka. Má totiž veľmi ne­gatívne vedľajšie účinky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

 Pýtate sa ako na to? Je to trochukomplikovanejšie a tak to radšej zaobalím (po­dob­­ne ako skúsenítvorcovia kníh o pozitívnom myslení :-) ) do malého príbehu, v kto­rombudete zoznámení s o všetkými úskaliami tejto jednako výnimočnej a prev­ratnej metódy zbavovania savzhľadu a la postavička Michelin.

 Minulý víkend som strávilau priateľa v jednej malej dedinke v galantskom okrese ( inak,Slovák ako repa). Všetko sa vyvíjalo celkom sľubne, keď tu zrazu v nedeľupoobede tento môj anjelik vyrukoval s vynikajúcim :-( nápadom, aby sme saišli trochu rekreačne poprechádzať. A ja hlúpa som mu na tú nevinnútváričku a rozkošný úsmev naletela s naivitou dvojročného dieťaťa,ktorému každou lyžicou rozmixovanej mrkvy mávajú pred nosom ako lietadielkoma potom mu ju v nestrá­ženej chvíli nemilosrdne zastrčia rovno dousmievajúcej sa bezzubej papuľky.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 A tak sme išli. Ja, pán L ( prezývkamôjho priateľa), jeho veľká guľovnica a obrovský čierny nemecký ovčiak.Naša malá skupinka sa najprv uberalapeknou rovnou asfaltkou. Vonku bolo príjemne. Povieval jemný vetrík a jasom bola rada, že sme opäť nestvrdli pri telke. Lenže, zrada! Na konci dedinysa k mojím nohám priateľská, pohodlná cesta skončila a predomnou sa až takmer do nedohľadna kľukatila v prachu poľovnícka cestička,lemovaná z jednej strany riedkym hájom a z druhej nedoziernymilánmi pokoseného poľa. S obavou som zdvihla svoju hlavu, pozrela sao pol metra vyššie do tváre pána L a výrazom, ktorý jasne hovoril, žebuď sa teraz rýchlo otočíme alebo tam niekde v divočine umrieme, som sasnažila vzbudiť uňho aspoň trochu súcitu s netrénovaným svalstvom mojichmalých nôh. Ale kdeže. To ako by som sa snažila obmäkčiť skalu. Táto stelesnenáaktivita ma chytila za ruku a druhou mi ukázala malý čierny bod na obzore.„Vidíš, tak tam teraz ideme. Je to posed, ktorý sme tam dali minulý týždeňa chcem sa pozrieť, či je v po­riadku. „Čoooooooo? (skríkol mesiac naskaly) To nemyslíš vážne? Veď to je straš­­ne ďaleko? A čo by sa malo stať s tým posedom? Niekto vám houkradne, alebo čo?" Z mojich ústtento pádny argument ( diaľka cieľa) vyznel ako skuvíňanie na smrť ranenéhopsa, ktorému zranenie spôsobil jeho pán. Obviňujúco a žalostne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Náš príbeh ale pokračuje. ( ...je dlouhácesta do nebe a štreka daleká,...) Spievam si v duchu. S každýmďalším metrom však môj entuziazmus slabne, životné funkcie zlyhávajú, nastupujedychčanie a chrčanie. Podchvíľou sa zastavujem, aby som do pľúc mohlanabrať aspoň trochu vzduchu. Lenže to už opäť zaostávam. Môj miláčik jeneúprosný vodca. Ani sa neobzrie, iba mi kýva rukou na znamenie, aby som sipohla, prehodí si guľovnicu na druhé plece a psovi hodí aport.

 Z hlbokého predklonu som zodvihlahlavu a spod privretých viečok som sa pozrela na muža predo mnou. Nodobre. Ako myslíš, láska, pove­da­la som si. V tej chvíli moja tvárnadobudla odhodlaný vý­raz mu­čeníka, ktorý sa práve rozhodol podstúpiť všetkyútrapy so cťou a dôstojne (v mojom prí­pade márna snaha o dôstojnosťs červenou tvárou a plačom na krajíčku).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Asi tak o hodinku sa nám cieľ našejcesty priblížil natoľko, že som si začala zúfať. Nepriblížil sa nám totižvôbec. Nie, on sa jednoducho vytratil. Vôbec ho nebolo vidno, ale my sme sastále predierali raz hustým krovím, inokedy sme si to skrátili (!) cez krutopichľavé pokosené pole, tu sme zase vyšli na čistinku, aby sme z nej plynuloprešli do prudko sa zvažujúceho kopca, ktorý, ako mi môj sprievodca oznámil,nás mal zaviesť rovno k železným nohám vysokého posedu. Povedala som mal?Tak to som urobila dobre, pretože môj priateľ má sklony robiť z kilometrasto metrov a slovný obrat rovno k nohám posedu nebol uňho synonymomk povrávke ani čo by kameňom dohodil alebo k mo­der­nejšiemu takmerna skok, lež k odporne zavádzajúcemu - neboj sa, o chvíľku sme tam.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 A v tejto chvíli totálnehofyzického vyčerpania a kyslíkovej nedostatočnosti sa mi pred očami zrazuzačal premietať čiernobiely nemý film s úžasným klavírnym podmazom,v ktorom som so šialeným výrazom na tvári a smiešne trhanými zrých­lenýmipohybmi metodicky vrážala obrovský balvan do nechápavej a prek­vapenejĽubkovej tváre a keď mu už z tej diery na hlave vytekalo dostatočneveľa krvi a on sa už nehýbal a hlúpo sa na mňa neusmievala nepobádal ma k pohybu, s úľavou som si ľahla vedľa neho natrávu a konečne si oddýchla. V tomto bode sa filmový pás pretrhol, jasom opäť precitla do skutočnosti, do bolesti, do jeho povzbu­dzujúceho úsmevu.Zohla som sa a zodvihla prvý väčší kameň. Poťažkala som ho v rukea spokojne pokyvkala hlavou. Môže byť. Pozrela som sa na svoju láskua chystala sa poriadne zahnať tým kameňom a ak sa podarí, trafiť hodo hlavy. Lenže on sa práve vtedy otočil a s chápavým úsmevom natvári mi povedal: „Hádam ma nechceš zabiť rovno pod posedom?"

 Pozrela som naňho najprv tak trochuvyjavene, že ma tak sprosto prekukol, potom mi to zaplo. My stojíme podposedom. Stojíme pod posedom! Pod tým hnusným posedom! Pod tým debilnýmposedom! Zdvihla som hlavu. Pod tým nádherným posedom! „Jééé, Ľubko, aký je ten posed vysoký.A aký je peknýýýýýý. A čo tu teraz budeme robiť." Spýtala som sašťastná, že som prekonala vražedné sklony, aj keď v poslednej chvíli.

 „Vlastne nič. Pomaly sa aj môžeme vrátiť.Len som sa chcel pozrieť, či tu nejakí pangharti niečo neodpílilia nezaniesli do zberu (posed bol celkom nový, zvarený zo železných tyčí).Dve sekundy si oddýchni a pôjdeme." Nasledoval úsmev /v mojich očiach škodoradostný úškľabok/.

 Nedá sa opísať môj pocit po týchto slovách,snáď najvýstižnejšie bude ak po­viem, že som sa opäť začala obzerať ponejakom šikovnom kameni, pretože ten prvý som ja hlúpa v návale radostiz objaveného posedu niekam odhodila.

 Neviem ako, ale stalo sa, že sme to obajaprežili bez väčšej ujmy na zdraví a dokonca sa jeden z nás na druhýdeň ráno veľmi radoval, pretože mu osobná váha ukazovala číslo menšie viac akoo jeden kilogram. A to toho človeka /mňa/ veľmi potešilo.

 Takže, aj keď túto drastickú metóduneodporúčam každému adeptovi na zmenu konfekčného čísla, pretože má veľmizničujúce vedľajšie účinky, ak ste človek s odvahou, máte rád výzvua viete sa v najťažších chvíľach ovládať, potom vravím, len smelo dotoho.

Katarína Petoczová

Katarína Petoczová

Bloger 
  • Počet článkov:  16
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Momentálne bojujem s lenivosťou, rozmýšľam o živote a kujem pikle. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu