Rybička nie je človek, ktorého by sme mohli stretnúť na každom kroku, hoci je to pán veľmi slušný, tichý, vychovaný k miernosti v požívaní alkoholu i ostatných radostí života. A v tomto duchu, podriaďujúc sa skromne požiadavkám mravnej spoločnosti, zotrváva pán Rybička večer čo večer vo svojej izbe v rodičovskom dome, kde sa pravdepodobne venuje čítaniu dennej tlače alebo inej, rovnako bohumilej činnosti .
Avšak tieto ušľachtilé vlastnosti ešte nerobia z Rybičku výnimočnú bytosť, pretože ľudí, ktorí nemajú komu čo povedať a iba pod obrovským nátlakom by k nejakej téme vyjadrili svoj vlastný názor a domasedov, ktorí svoj čas radšej trávia v rodinnom kruhu, poprípade osamote pred blikajúcou obrazovkou počítača, je na tomto svete zaiste viacero. Ibaže som ešte váženému čitateľovi nepovedala o premilenej povahe Rybičku ani zďaleka všetko a hlavne nie to podstatné. A síce, o jedinečnej a nanajvýš pozoruhodnej záľube dotyčného pána jedenkrát do mesiaca, pričom sa tento deň neobvykle presne zhoduje s výplatným dňom Rybičku, si takpovediac povyraziť. Vyhodiť si z kopýtka. Uvoľniť sa a načerpať novú energiu do namáhavého pracovného kolobehu.
Ale aké honosné a slávnostné je to povyrazenie! Čo alkoholu a jedla sa prepije a preje za jedinú noc! A koľko sa pretancuje, koľko do hracích automatov nahádže, za ľahkými devami naotáča, koľko sa na taxíku po cudzích mestách povyváža a koľkože sa len novým priateľom platí za spoločnú reč! Nie je to veru stereotypné piatkové prepitie odloženej stokorunáčky v miestnom disco klube!
Rybička má, ako sa povie, glanc. Vie ako na to. Nebude si každý večer pripíjať z hocijakými vagabundmi v montérkach v dedinskej krčme, keď sa môže raz do mesiaca s frajermi nahodenými do značkových športových súprav prevažne červeno–čiernej kombinácie, pochádzajúcich z posledného záhadne zmiznutého kamióna, spíjať a veseliť v najdrahších podnikoch a vychýrených herniach v neďalekom okresnom meste.
Každá tridsiata noc v mesiaci patrí Rybičkovi! Vie to jeho zamestnávateľ i jeho spolupracovníci, je si toho vedomá jeho nešťastná matka i chápajúci otec, donieslo sa to aj k miestnym príživníkom a vydriduchom, profituje na tom nejeden nočný podnik, nemálo taxikárov a zástupy radodajných slečien. Veď život je len jeden a práca človeka nespasí. Treba si užívať, kým je telo mladé a odolné voči nástrahám prehýrených nocí. Tak znie jednodňové motto pána Rybičku, platné práve iba jeden deň v mesiaci a zapadnuté prachom práve tých ostatných dvadsaťdeväť, v horšom prípade tridsať, v najlepšom dvadsaťsedem dní.
Druhá strana mince. Tak by sa mohla volať nasledujúca kapitola, keby som na ňu mala dostatok priestoru. Keďže pravý opak je pravdou, v rýchlosti iba zhrniem, že nie každé príbehy končia šťastne. A nie každý človek je múdry a spravodlivý a dobrák od kosti. A dodám, že vonkoncom nie každý muž si vie plne uvedomiť dôsledky svojho pochabého konania a ľahko sa mu môže stať, že po jedinej prehýrenej noci sa na celý zvyšok mesiaca ocitne na samom spodku sociálneho rebríčka. Odkázaný na milosť utrápenej matky, ktorej vyhrážky či zaťatá päsť zakaždým otvoria peňaženku a láskavosť spolupracovníkov, ktorí mu kúpia v bufete aspoň jeden rožok na raňajky. Nočný zvodca totiž vyšiel na psí tridsiatok. Elegantný márnotratný syn prišiel aj o poslednú korunu, ktorú vytratil z deravého vrecka niekde na ceste domov.
Mohla by som ho ľutovať, keby som ho videla nadránom tackať sa opustenou ulicou k rodičovskému domu. Mohla by som mu dohovárať a presviedčať ho o zhubnosti jeho životného štýlu. Lenže ja tu nie som preto, aby sme súdila, ani preto, aby som odsudzovala. Mojou úlohou je pozorovať a sledovaný jav zaznamenať pre poučenie i pobavenie davov.
Neodpustím si však otázky, ktoré by mohli čitateľa motivovať k rozličným úvahám na túto tému. Má Rybička skutočných priateľov? Ako dlho ešte vydrží trpezlivosť jeho zamestnávateľa, keď sa ten pravidelne deň po výplate v robote ani neukáže, pričom tieto náhle zdravotné ťažkosti pretrvávajú niekedy aj pár nasledujúcich dní? Ale konečne najdôležitejšia a posledná otázka. Je možné, aby sa Rybičkovi niekedy podarilo nájsť takú vynikajúcu mladú ženu, ktorá by mala pochopenie pre toto jeho takmer nevinné občasné povyrazenie s priateľmi a premrhanie celého nemalého finančného obnosu, získaného mesačnou poctivou a ťažkou prácou?
Na záver už len doložím, že Drahomír Rybička sa narodil a vyrastal v malej dedinke ležiacej neďaleko krajského mesta Nitra a práve z tejto malej dedinky sa uskutočňovali aj jeho zriedkavé, ale o to pravidelnejšie návštevy nitrianskych nočných podnikov a herní a blízkych či vzdialených erotických masážnych salónov. No povedzte, pochváliť sa, alebo radšej zamlčať?