Americký kontinent je od nás síce vzdialený, avšakjeho výskumné metódy, ako sa zdá, prebrali aj naši „odborníci". A robia toskutočne bravúrne. Skúsený a zapracovaný profesionál sa len tak ľahko nedáodhaliť a iba moje pochybnosti o výskumníkovom zdravom rozume mapriviedli na túto objavnú hypotézu, ktorej pravdivosť je nanajvýšpravdepodobná, ak už nie je priam do očí bijúca.
Môj (takmer zaručený) typ na utajeného sociológa jejeden obvodný lekár, ktorý si za svoje pole pôsobnosti zvolil veľmi rôznorodýkraj na pomedzí hlohoveckého a galantského okresu a usídlil sav malej ordinácii neveľkej (nenápadnej) obce. Ľudia v týchtokončinách sú pre sociologický výskum ako stvorení. Tam, kde sa miešajú dvenárodnosti, je vždy veľmi veselo. Vzduch je nabitý emóciami až takmer iskría psy za bránkami na seba nenávistne ceria ostré tesáky, až imz papúľ tečú litre (horkých) slín.
Začiatok výskumu je vždy prozaický. Do skupinypribudne niekto nový. Snaží sa do nej čo najrýchlejšie zaradiť a spoznať sa zovšetkými jej členmi. A na to potrebuje aj vhodné povolanie. Tak si topreberie. V pozícii, kedy pozná takmer každého v dedine je iba lekár,kňaz, knihovník (?), učiteľ (?), krčmár. Po krátkom zvažovaní sa rozhodne prelekára, pretože nechce skúmať iba staré babky, iba deti, iba knihomoľova opilcov. Chce ich mať pod dohľadom všetkých. Je rozhodnuté. Milý nový ujodoktor prevezme ordináciu po svojom večne opitom (neschopnom,...) predchodcovia s úsmevom začína svoju dlhodobú vedeckú prácu.
Najprv je to svedomitý pán doktor, všetko muide od ruky, na pacientov sa usmieva, predpisy akoby sypal z rukáva.Obyvatelia dediny sú spokojní. A viac než to. Svojho „zlatého doktorka" sinemôžu vynachváliť. Chvíľu je skutočne všetko ideálne. A potom to začína.„Zlatý doktorko" spomaľuje. Uberá zo svojho pracovného tempa, zvláčňuje pohyby. Čo však berie z rýchlosti, to pridáva na srdečnosti. Čímje pomalší, tým sa jeho ústa viac usmievajú, gestá naberajú na gráciia celý jeho zjav sa v priebehu niekoľkých mesiacov meníz výkonného a uponáhľaného workoholika na uhladeného a pokojného odborníka. Čo všetci ostatnílekári strácajú a nadobúdajú počas niekoľkých desaťročí, to je môj tajnýsociológ schopný v mene svojej štúdie absolvovať ako rýchlokurz.
Vrhnutú rukavicu konečne niekto zodvihol. Pacientisa začínajú v čakárni netrpezlivo ošívať, začudovane sa pozerať na (nové)nástenné hodiny a poškuľovať po sebe a krčiť pri tom plecami v snahe spoločne zistiť, čo tu nesedí. Najväčší netrpezlivci sa dokonca zdvíhajú z (nedávno vymenených nepohodlných) kresiel a začínajú sa zúrivým tempom prechádzať po čakárni. Sociologická situácia ako vyšívaná. Nervozita (a teplote v miestnosti) stúpa, neliečené chrípky a angíny v čakárni pomaly zaspávajú a pán doktor v tej najlepšej nálade po slabej hodinke volá do ordinácie dalšieho nedočkavca.
Mesiace a roky utekajú. Po dedine sa spisujú petície proti otrasne pomalému "šibnutému" lekárovi, ktorý do práce prichádza o deviatej (pacienti sú v čakárni už od šiestej), ordinovať začína o štvrť na jedenásť a so všetkou odbornosťou a dôkladnosťou vyšetrí do konca svojej pracovnej doby (15:00) v priemere šiestich, v lepších dňoch aj ôsmich ľudí.
Môj tajný sociológ to má ťažké. Všetci naňho nadávajú, nevedia pochopiť jeho konanie, idú proti nemu. Iba ja ho chápem. Viem, že jeho úloha je náročná a vyčerpávajúca. Vyžaduje pevný charakter, silnú vôľu, sebazaprenie,...
Ale ak sa náhodou (nedajbože) mýlim a on nie je sociológ na tajnej misii, tak potom si skutočne zaslúži odpočinok (hoci je to štyridsiatnik).